Abstrakt
Cieľom príspevku je pojednanie o súčasnej právnej úprave neplatnosti právneho úkonu a jej slabých miestach, ktoré ovplyvňuje, okrem iného, aj priorizovanie absolútnej neplatnosti pred relatívnou neplatnosťou. V tejto súvislosti však prax, opretá o navodené vývojové trendy a o reálne potreby „dané zvonka“, poukazuje na prekonanie uvedeného pohľadu a na vnímanie neplatnosti jednak ako výnimočného právneho následku vadne prejavenej vôle (na právny úkon by sa malo hľadieť skôr ako na platný než ako na neplatný, ak prichádzajú do úvahy oba výklady) a zároveň – ak právny úkon vykáže znaky, pre ktoré by mal byť neplatný, pred absolútnou neplatnosťou by sa mala uprednostniť relatívna neplatnosť, keďže pripúšťa jeho zhojenie.