Abstrakt
Príspevok sa zaoberá rozhodnutiami českých všeobecných súdov, ktoré prejednávali a rozhodovali spor o náhrade nemajetkovej ujmy spôsobenej majiteľovi psa tým, že jeho psa zranil pes inej osoby. Pri rozhodovaní o uplatnenom nároku sa posudzovala otázka hrubej nedbanlivosti v konaní majiteľky útočiaceho psa, ľahkovážnosť jej konania, ale aj pociťovanie zranenia psa ako osobného nešťastia žalobcu. V záverečnej časti sa autorka snaží odpovedať na otázku, ako by na obdobnú situáciu reagovalo slovenské právo.