Individuálny pracovnoprávny spor

Abstrakt

Procesná ochrana pracovnoprávnych vzťahov, resp. možnosť brániť svoje porušené alebo ohrozené subjektívne právo prostriedkami procesného práva, je v prípade pracovnoprávnych vzťahov značne špecifická. Špecifickosť spôsobuje vzťah medzi zamestnancom a zamestnávateľom, ktorí v čase uzatvárania pracovného pomeru vystupujú ako subjekty s rovnakým postavením, avšak vo vzťahu k výkonu samotnej práce vystupuje zamestnávateľ v nadradenom postavení voči zamestnancovi. Povaha tohto právneho vzťahu vychádza zo základnej charakteristiky závislej práce ako práce vykonávanej na základe pokynov zamestnávateľa, v jeho mene, vo väčšine prípadov s pracovnými prostriedkami poskytnutými zamestnávateľom, v pracovnom čase určenom zamestnávateľom, pričom ako protihodnota patrí zamestnancovi mzda, resp. odmena za vykonanú prácu. Charakteristika závislej práce, samotného pracovného pomeru, ako vzťahu medzi nadradeným a podradeným subjektom sa prejavuje aj v procesných inštitútoch upravujúcich pracovnoprávny spor. Rekodifikáciou civilného práva procesného v roku 2016 došlo k zakotveniu inštitútu individuálneho pracovnoprávneho sporu do slovenského právneho poriadku, ktorý dovtedy upravený nebol. V článku sa zameriavame na analýzu právnej úpravy individuálneho pracovnoprávneho sporu ako základného právneho inštitútu v oblasti procesnej ochrany pracovnoprávnych vzťahov s ohľadom na relevantnú judikatúru. V neposlednom rade skúmame efektívnosť právnej úpravy s odstupom 7 rokov z praktického hľadiska a predkladáme naše návrhy de lege ferenda.